Jak přežít na Aljašce: Země půlnočního Slunce

K rajina na polárnom kruhu je zo štátov USA s odstupom najväčšia – keď premietnete obrysy Aljašky na mapu kontinentálnych štátov, zaberá jej snáď štvrtinu, od východného pobrežia po Stredozápad, od Veľkých jazier po deltu Mississippi. Česko by sa do Aljašky vliezlo viac než dvadsaťkrát, napriek tomu v nej nežije o mnoho viac obyvateľov, než má Brno alebo Bratislava.

 

Ono sa tiež nie je čomu diviť. V hornatom srdci Aljašky boli namerané teploty pod mínus šesťdesiat stupňov Celzia, letá tu trvajú pár týždňov, kedy sa ortuť teplomera vyhupne nad bod mrazu. Zvieratá a rastliny si sotva stihnú spraviť zásoby a obstarať rozmnožovanie, než sa zase vráti nekonečná zima a mesiac trvajúca polárna noc.

 

Aljašske vnútrozemie teda nikdy nebolo dlhodobo osídlené, zato pozdĺž pobrežia a na početných ostrovoch žili ľudia odnepamäti. Haidovia, výnimoční umelci a rezbári, osídlili juh aljašského polostrova, zatiaľ čo Aleuti dômyselnými harpúnami lovili mrože, tulene a ďalšie morské cicavce medzi ostrovmi Beringovho prielivu. Nechce sa veriť, že sa divokými vodami plavili na jedno a trojmiestnych drevených kajakoch, ktoré pokope držali šľachami a kosticami veľrýb.

 

Od osemnásteho storočia začali na Aljašku prúdiť ruskí bádatelia a lovci kožušín. Rusi však krajinu nikdy skutočne nekolonizovali a kolónia nazývaná Ruská Amerika bola cárskej pokladnici skôr príťažou než zdrojom bohatstva. Rusko preto v roku 1867 Aljašku predalo Spojeným štátom za 7,2 miliónov dolárov, necelé dve a pol miliardy dnešných českých korún. Ruskú prítomnosť dodnes pripomína stovka pravoslávnych kostolov a mnohé zemepisné názvy. Vtedy na Aljaške popri pôvodných obyvateľoch žilo len niekoľko stoviek kolonistov. To sa však na prelome storočia dramaticky zmenilo, keď sa v jednom z prítokov rieky Yukon našlo zlato. Na hranicu Aljašky a Kanady sa vydalo na sto tisíc dobrodruhov. Trblietavý kov na dne ryžovacej panvice však našla iba malá časť z nich a skutočne zbohatlo len pár stoviek šťastlivcov.

 

Nad osadami i celými mestami z narýchlo zbúchaných zrubov sa dávno zavrela divočina, nerastné bohatstvo Aljašky ale zďaleka nie je vyčerpané. Ťažbári ropy a zemného plynu síce majú k dispozícii neporovnateľne lepšie vybavenie, ako prospektori z románov Jacka Londona. Život v tundre na večne zamrznutom severe Aljašky je však mimoriadne náročný dodnes.